Lambruche

Dnes som sa prihlásil na základe toho, že odpad ktorý som videl včera by som rád komentoval. Ten Herkules... to sa nedá odignorovať. Na základe pravidiel tu daných som mal ale najprv ohodnotiť 200 filmov. To mi dalo menší priestor k zamysleniu nad sebou. 200 filmov je približne 400 minút času stráveného pred obrazovkou, či plátnom. Skoro dva plné dni. Nie veľa, ale ak si pomyslím, ktoré filmy som videl aj viackrát, je to pekná kupička času potrebná na to, aby som mohol tie filmy ohodnotiť. No nie len to. Rozklikávam si filmy ako mi prídu na rozum, potom podľa hercov, režisérov. A odvíja sa mi úplne iný film. Hercami sú ľudia, ktorých poznám, režisérom som ja a scenáristi sú popredný tvorcovia z celého sveta. Dej je zasadený do rôznych prostredí. Je to zvláštne a krásne, spomienkovo poviedkový film o tom, kde, ako a s kým som filmy pozeral. Zas tie krásne pocity. Ako s mojou prvou láskou chrúmeme čipsy v prázdnom byte pod dekou sledujúc Burtonove klasiky 90 rokov. Tiger a sneh ktorý sme pozerali v spacákoch na Španke (Špania dolina), pričom plátno bolo natiahnuté pred oltárom miestneho kostola. Spomienky, ktoré ale na prekvapenie nemajú žiaden čierny bod. Spomienky na chvíle s filmom neviem spojiť s ničím negatívnym. Možno pre to strieborné plátno od Mélièsových časov má tak rapídny úspech. Dúfam ale, že prekvapenia v produkcii, akým bol aj včerajší film nebudú mať rapido, a skorej sa vrátime k pekným filmom, ktoré sa dajú pozrieť aj viackrát.