Paldiny

..alebo hrané seriály, ktoré si pamätám už len po pamäti a možno je tomu tak dobre

 

Seriál, ktorý som v detstve miloval, odpúšťal mu slabšie momenty, ale zároveň sa zakaždým neubránil zvláštnemu pocitu. Časom som si uvedomil, čo bolo tým pocitom. Rozpaky zo záverečného moralizovania. To tvorcovia po úvodných dieloch šikovne obalili pridanou scénkou a napokon aj Kouďákom. Keď sa tak zamýšľam, mi nevadila ani jeho náhrada v podaní Francúza, ktorého meno si už nespomeniem.

Ničomu inému toľko nesluší čiernobiely háv ako Addamsovcom. Možno to bolo šarmantnými postavičkami, možno slušným gulášom suchého, čierneho a morbídneho humoru a možno svoje spravilo pavučinou posiate sídlo, kde by mal namále aj Indiana Jones. 

Borec, kvôli ktorému som si v ranných rokoch nechával rásť dlhé vlasy, s otvorenou náručou očakával bujný hrudný porast a odmietal chodiť na prázdniny k babičke, pretože jej chýbali tie správne kanály. Niekto múdry mi raz povedal, že pre vysoké čelo sa mi dlhé vlasy nehodia, na chlpatý attack mám ešte dosť času a z bytu na dva mesiace skrátka vypadnúť musím. Ach, koniec naivných časov. Ešteže mala stará mať dobrosrdečných susedov, ktorým nevadilo, že ich dáky drzý fracek oberá o nedeľnú pohodu počas obedovania kuracích rezňov a slížovej polievky, zakiaľ čo on kvasí na gauči a z telky znie "Anyway the Wind Blows...".

Ach áno, padla 15.hodina a istí pomätenci kričali, kopali a robili kotrmelce pri kontajneroch za rodným panelákom a ja medzi nimi. Mimochodom červená bola moja farba.

"Rezidencia Bižúú, pani domu osobne“ Zomieral som, keď sa predstavila do telefónu, ale popravde byť jej manželom, to už zaváňa kriminálom. Skutočne neznesiteľne snobský zjav, tváriaci sa ako keby pochádzal z kráľovského rodu. Lenže realita je iná a jediné, čím sa môže pani domu pochváliť je jej poľutovaniahodný spev, za ktorý jej chudák manžel dostal raz penny do klobúka.

Nebolo krpca, ktorý by pri baráku neparkoval so svojim Kid Riderom a nebolo krpca, ktorému by v garáži nečíhala Zmija. 

Vzdialený bratranec Beana bol veru fešáčik na pohľadanie. Dodnes pamätám scénku, kedy Plešivcovi niečo v byte smrdelo. Skontroloval smetný kôš, zbavil sa mesiac starého jedla, dokonca bezdomovca schovávajúceho sa v gaučil, aby si nakoniec spomenul, že vo vedľajšej miestnosti má asi zo desať špinavých čuníkov, ktoré potrebujú zaopatriť. 

Nebyť grimás Ala Bundu, hlášok Ala Bundu a vždy plnej peňaženky Ala Bundu je seriál takmer nepozerateľný. Zvyšok osadenstva totiž pozostáva z podivnej zmesky nudných susedov, pribrzdených detí, afektovanej manželky a psom, ktorému nevidieť do očí. Ženatý so záväzkami patrili k mojim obľúbeným už vo veku, kedy som ani netušil, čo oné záväzky predstavujú.

Cez presklenené dvere prehodená deka, vypnutý zvuk a jas znížený o polovicu. Rozhodne nešlo o poruchu na televíznom prijímači, len o krycí manéver pred zrakom rodičov. Nejeden utorňajší večer prebiehal v podobnom duchu tých najpodivnejších príbehov, aké sa u mňa tešili väčšej priazni než tie s Mulderom a Scullyovou.

Svojho času neodmysliteľná súčasť nedeľného dopoludnia. Malo to sympatické postavy, bitky, pri ktorých lietali autá, lenže koncept lietajúceho chlapíka, ktorý dokáže súčasne zachrániť dieťa v Pittsburgu a padajúcu Lois v Chicagu, som sa s prvým závanom puberty prejedol. Ale nebudem to hádzať do jedného vreca, keď sa povie Superman, nepredstavím si nikoho iného ako Deana Caina.

Dančiakov dabing zostáva večným. Aj po rokoch na seriál spomínam ako príjemnú oddychovku s milou zvučkou, typickou americkou rodinkou a chlpatým ufónom s dobre fungujúcimi žalúdkami. Scéna, ktorá sa vo mne zakorenila najintenzívnejšie paradoxne nebola scéna komická. Konkrétne šlo o snovú pasáž so susedom za oknom, čistý horor, pri ktorom som zostal ako obarený. A to bol prosím pekne len sen vo sne. Brrr.

Jediná lekáreň, kde sa predpisovala medicína na zdravie, rodinnú pohodu a priateľstvo. Teda jediné tri veci, na ktoré netreba lekársky predpis.

Postrach Emil z dedinky, o ktorej nikto nikdy nepočul. Jak som mu závidel tie hordy šibalstiev a ešte viac šikovné ruky, ktoré v zaprášenej kôlničke menili drevo na figúrky. Ja som tento trik po pár incidentoch radšej vzdal. Holt, talent sa (ne)dedí...

Slávny príbeh o zakázanej láske, pri ktorom plakala povinne celá rodina.

Chlpaté potvory sa v starej dekáde nosili. Vedel to aj Harry - dvojmetrový Yeti s čelom vyšším než stodola a slovnou zásobou Tarzana. Tento obor pričuchol k rodinnému teplu a zapáčilo sa mu to. Nenáročná zábavka, akú dnešný mozog nepochopí, čo mu nemáme za zlé, veď bola iná doba a tá si žiadala iné seriály. O podobných chlpáčov by už sotva niekto stál a možno je to škoda :)

Nedocenená televízna klasika, v akej bolo všetko, šikovná opička Cheetah (vážne sa to tak píše?) nemotorný slon Tantor, krásna Jane a samozrejme jódlujúci chlapík z rodu opíc s účesom ako od kaderníka. Dnes už to nik pozerať nebude, ale mojich v školských časoch patril seriál k neodmysliteľnej súčasti poobedných siest.

Teraz odložte všetko bokom a utvorte koridor. Na rade je totiž Kevin Sorbo, bájny svalovec z čias mýtov a legiend. A takéhoto borca každý v istom veku potrebuje. 

Ženská verzia Herkula bola určená tomu istému publiku, ale napodiv sa to v mojej obľúbenosti kdesi rozchádzalo. Možno to bolo zraniteľnosťou, možno híkaním a možno objemnejšími pľúcami, aké skôr hypnotizovali než nabádali k udretiu. 

Po Herkulovi a Xene druhá vlna nedeľných dopoludní. Keď Sindibáda nasadili čoby obrovskú novinku, vždy som kmital z kostola ako drak, nech nevynechám jedinú minútu. Pamätám, že ma fascinovala vizuálna stránka. Dnes už za ňu ruku do ohňa nedám.

Na jednu rodinku som takmer zabudol a popritom ju zbožňoval ako každé dieťa vyrastajúce v deväťdesiatkach. A teraz indície: desivé decko s gúľajúcimi očami, otec dinosaurus, akého gény museli zdediť Fred Flinstone a o 10 000 rokov neskôr aj Roseannin muž a ak sa stále nechytáte, potom tu bol ešte večne nasrdený šéf drevorubačov v koži triceratopsa.